nájdete tu stručný popis zaniknutých bratislavských stavieb, ktoré
návštevníci mesta nájdu už iba na archívnych fotografiách. Boli asanované v
rôznych obdobiach a za rôznych okolností. Či už pri plošnej asanácii Podhradia,
Zuckermandla a Vydrici kvôli výstavbe Nového mosta alebo bez účelu nahradenia
inou stavbou (kúpeľná budova na Železnej studienke, tzv. Púčikove domy). U
niektorých stavieb sa nezachovala ani fotodokumentácia (napr. Viczayov palác
na Dunajskej ulici, Csákyho palác na Rázusovom nábreží).
Berchtoldov palác (1832 - 60-roky 20 stor.), Škultétyho ul.
cca r. 1930 - zdroj: AMB a Oto Limpus
Tento 13-osový jednoposchodový empírový záhradný palác aj s parkom si dal
postaviť gróf Berchtold v roku 1832 za colnými hranicami mesta. Vstupnú halu
mal vydlaždenú mozaikou z riečnych kamienkov. Z nej viedli schody s liatinovým
stĺpikovým zábradlím na poschodie. Nad balkónom vidno štít, v ktorom nie je
erb, ale kruhové okno. Na konci 19. storočia sa z paláca stal nájomný dom,
neskôr v ňom bol kláštor tešiteľov a po roku 1950 hudobná škola. Na mieste
parku zriadili centrálne trhovisko. Zbúraný bol bez akejkoľvek dokumentácie,
napriek tomu, že mal ešte pôvodné drevené dvere a podlahy. Bratislava prišla o
významnú architektonickú pamiatku, ktorú nemožno ničím nahradiť.
Viczayov palác (cca 1780 - 1963), Dunajská ul. č. 19
Bol to jednoposchodový palác baróna Viczaya priechodového typu,
trojkrídlovej dispozície. Objekt zaberal prednú časť parcely a bol k nemu
dostavaný dvorný trakt. Prístup do budovy bol zabezpečený priechodom, ktorý
bol umiestnený na strednej osi a napravo bol vchod na schodisko. Z priechodu
bol prístupný aj byt na prízemí vľavo. Fasáda bola v klasicistickom slohu,
obsahovala stredný rizalit ukončený tympanónom trojuholníkového tvaru. Okná
zakončovali rímsy a geometrické obrazce. Palác bol zbúraný v roku 1963, nie je
dokonca ani presne známe, kde sa nachádzal, keďže číslovanie domov na
Dunajskej ulici bolo zmenené.
Landererov palác (1770 - 1947), Šafárikovo námestie č. 1
cca r. 1905, Landererov palác už ako ženijné "pionierske" kasárne - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Daniel Luther, Z Prešporka do Bratislavy
cca r. 1945, po leteckom nálete - zdroj:
Vlastnil ho prvý bratislavský kníhtlačiar - barón J. M. Landerer. Pôvodne
jednoposchodový klasicistický palác s okrasnou záhradou bol postavený v roku
1770 pravdepodobne podľa projektu Mateja Walcha. V roku 1857 bol prestavaný na
ženijné kasárne a zvýšený o jedno poschodie. Počas leteckého útoku v roku 1944
na rafinériu Apollo bol ťažko poškodený a v roku 1947 zbúraný. Na jeho mieste
vznikol park. Neskôr postavili montovanú konštrukciu bufetu Kazačok a
nainštalovali fontánu so sochou "Maríny". Po roku 1990 sa uvažovalo o výstavbe
novostavby v línii Dobrovičovej ulice.
Rohanov palác (1870 - cca 1970), Prídavkova ul.
r. 1965, Rybné námestie smerom k Dunaju - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Peter Salner, Mozaika židovskej Bratislavy
Dvojposchodový palác kniežaťa Arthura Rohana z roku 1870 stál medzi
Dunajským nábrežím a Prídavkovou ulicou oproti mestskému pivovaru. Úzkym
priečelím s valcovým nárožným arkierom sa budova obracala k Rybnému a
Hviezdoslavovmu námestiu. Valcový arkier na nároží bol zavŕšený vysokou
strechou tvaru kužela. Objekt v 30-tych rokoch 20. storočia zmodernizovali tak,
že pred zbúraním nepovažovali za potrebné vôbec sa mu venovať s konštatovaním,
že ide o novostavbu. V skutočnosti palác vznikol prestavbou a dostavbou dvoch
starších domov medzi vtedy vznikajúcim nábrežím a Malou Vydricou. Objekt bol
asi dva razy taký dlhý, ako bol široký. Stavbu realizoval Ignác Feigler ml. ,
možno podľa cudzieho projektu. Na prvom poschodí bývali reprezentačné sály
kniežacej rodiny s oknami na juh k Dunaju a na východ na Rybné námestie. Druhé
poschodie bolo pravdepodobne obytné, ako to bývalo zvykom v šľachtických
palácoch. Zaujímavosťou paláca bolo, že v tmavom krídle pri Prídavkovej ulici
stáli vedľa seba dve schodištia. Salóny prvého poschodia boli nepochybne
prepychovo zariadené.
Csákyho palác (koniec 18 stor. - cca 1970), Rázusovo nábrežie č. 8
Jednoposchodový Csákyho palác stál na rohu Lodnej ulice a Rázusovho
nábrežia, svojho času za hradbami mesta na brehu Dunaja. Patril grófovi
Edmundovi Csákymu. Po druhej svetovej vojne bol značne zanedbaný, pričom palác
ani nepripomínal. Voda z Dunaja často zaplavovala prízemné miestnosti. Západná
časť bola trojosová, zošikmená, zdôraznená vyššou balustrovou atikou, v strede
stál trojuholníkový štít, v ktorom bola rokoková kartuša so znakom rodu Csáky.
Fasáda bola upravená v neobarokovom štýle v 80-tych rokoch 19. storočia. Na
prvom poschodí bol balkón, ktorý mal kované zábradlie v neorokokovom štýle,
ktoré bolo po demolácii budovy použité ako zábradlie balkóna na nádvorí
Slovenskej národnej galérie. Pravdepodobne ho vyrobila bratislavská firma
Márton a syn podľa projektu architekta Rumpelmayera.
Pálffyho palác (cca 1860 - 1942), Gorkého ul. č. 9
cca r. 1920 - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, T. Ortvay, Ulice a námestia Bratislavy-Mesto Františka Jozefa
Bol jednoposchodový neogotický palác na Gorkého ulici. Bol postavený v
60-tych rokoch 19. storočia pre grófa Štefana Pálffyho, prešporského župana.
Bol postavený v romantickom slohu gotických rytierských hradov. Do fasády na
dvore bol zamurovaný kamenný erb rodiny Pálffyovcov, ktorý pôvodne zdobil štít
paláca. Neskôr bol erb znehodnotený zeleným náterom. Na prvom poschodí sa
nachádzala čitáreň, konferenčná miestnosť, salón, čakáreň, miestnosť sekretára,
herne, ale aj kuchyňa, či šatňa. V roku 1942 bola na mieste paláca postavená
budova Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky podľa projektu architekta
Emila Belluša.
Pálffyho palác (1635 - 1900), Zámocká ul. č. 47
r. 1940, letné krídlo Pállfyho paláca - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, T. Ortvay, Ulice a námestia Bratislavy-Podhradie
Postavený bol v čase prestavby Bratislavského hradu. Prestavbu viedol
Pavol Pálffy, ktorý si palác postavil na Schlossgrunde. Z obslužnej cesty k
palácu sa neskôr stala Zámocká ulica. V roku 1870 sa majiteľom paláca stalo
mesto, boli tu zriadené delostrelecké kasárne, sirotinec a byty pre chudobu. V
roku 1900 bol takmer celý komplex asanovaný a neskôr tu vznikol vysokoškolský
internát na Svoradovej a základná škola Palisády. Zachovaná ostala iba časť
paláca - letné krídlo, ktoré sa po druhej svetovej vojne dostalo do správy
bytového podniku. Bol tu zriadený sklad stavebného materiálu. Objekt sa
postupne devastoval, pretože nebol zaradený medzi historické pamiatky. V roku
1975 vznikol zámer obnovy, mal tu byť postavený vinársky dom s expozíciou
vína. V roku 1985 bol relikt zapísaný do zoznamu nehnuteľných pamiatok.
Brauneckerov palác (1775 - 1969), Vydrica č. 42
cca r. 1960 - zdroj: wikipedia
(ľudovo aj Kettenhaus, reťazový dom) bol mestský jednoposchodový palác v
bratislavskej štvrti Vydrica. V roku 1775 si ho dal postaviť
cisársko-kráľovský dvorný radca barón Anton von Braunecker podľa plánov
staviteľa Mühlera. Nachádzal sa pod hradným vrchom a mal dve nádvoria.
Priečelie paláca bolo na poschodí rozdelené desatimi omietkovými piliermi s
korintskými hlavicami na deväť polí, v ktorých boli vysoké okná s
neskorobarokovým rámovaním. Prízemie bolo ozdobené vodorovnými omietkovými
pásmi (pásovou rustikou), okná prízemia chránili bohato zdobené barokové
mreže. Pred domom stáli nízke kamenné stĺpiky, pospájané železnou reťazou.
Preto ľud volal dom Kettenhaus - reťazový dom. Klasicistická štukatúra
ohraničovala na plafóne prázdne pole, ktoré bolo možno pôvodne vyplnené
maľbou. Schodište bolo zo západnej strany osvetlené dvoma vysokými polkruhovo
zakončenými oknami. V zadnom nádvorí boli hospodárske priestory. K palácu
patril ešte nepravidelný pozemok nad susednými domami, na ktorý bol prístup
kamennou bránou zo Šťukovej ulice. Odtiaľ sa dalo dostať vozom aj na terasy
nad palácom, ktoré vznikli úpravou pomerne prudkého svahu pod hradom. Na
nižšej z terás bola úzka okrasná záhrada so skleníkmi a domčekom pre
záhradníkov, na vyššej boli v lete rozmiestnené cudzokrajné stromy v
kvetináčoch. Na pravej (východnej) strane záhrad stála vežovitá stavba,
záhradný pavilón v maurskom slohu, z ktorého ľudová tradícia urobila
"mohamedánsku mešitu". V 20. storočí slúžil palác aj ako sirotinec pátra
Scherza. Zbúraný bol v roku 1969 kvôli výstavbe mosta SNP.
Schilsonov palác (1768 - 1969), Radlinského ul. č. 9
cca r. 1960 - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, T. Ortvay, Ulice a námestia Bratislavy-Nové Mesto
V rokoch 1767-1768 si dal postaviť na mieste starého majera barón Johann
Baptista Schilson - dlhoročný radca Uhorskej kráľovskej dvorskej komory dlhý
jednoposchodový palác s barokovou manzardovou strechou, lacnejšiu repliku
paláca grófa Grassalkovicha. Už v roku 1777 ho predal arcibiskupovi, ktorý v
ňom umiestnil útulok pre konvertitov. V prvej polovici 19. storočia tam
zriadili robotáreň - ústav nútených prác. Status budovy klesal, v 20-tych
rokoch 20. storočia ju upravili ako ubytovňu pre bezdomovcov, v zadnej časti
bola ešte po roku 1962 umiestnená jazyková škola. Pri búraní bola považovaná
za bezcennú búdu. Dnes na jej mieste stojí novší vchod do areálu Fakulty
chemickej a potravinárskej technológie STU. Schilsonov palác bol postavený v
uličnej zástavbe ako radová stavba, pričom fasáda mala dĺžku 23 okenných osí.
Brána Schilsonovho paláca bola presne v strede fasády, okno nad ňou bolo
zdvojené. Rizalit budovy (stredná mierne vystupujúca časť) mal po oboch
stranách brány po dve okná. Kamenný portál brány bol ozdobený vysekaným
nápisom „Schilsonhoff" a datovaním 1768 v rokokovom orámovaní na svorníku
oblúku.Nad bránou visel kamenný štítok s erbom majiteľa. Stredná časť fasády
nad bránou bola ozdobená jemnými štukovými rokokovými ornamentmi, aké
donedávna ozdobovali aj priečelie meštianskeho domu na Jozefskej ulici č. 6.
Oba objekty asi postavil prešporský staviteľ Franz Römisch. Objekt zbytočne
zbúrali. A nielen ten, ale celý rad historických objektov v ulici.
Jeszenákov palác (1773 - 1976), Kozia ul.
60-roky 20. stor., hore: pohľad na dvorovú časť bývaleho objektu Slubekovej likérky, dole: Kozia ulica, pohľad na uličnú fasádu objektu - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Viera Obuchová, Priemyselná Bratislava
Jeszenákov palác na Kozej ulici s veľkou záhradou a chýrnymi lipami (známy
ako Slubekova továreň na liehovin) postavil v roku 1773 prešporský staviteľ
Franz Römisch. Stavba vyčnievala do ulice rizalitom so širokou bránou. Od roku
1838 sa v jeho areáli nachádzala Slubekova likérka, známa aj za hranicami
mesta. Slubekovci obývali rozľahlý byt na prvom poschodí. V záhrade stál
barokový záhradný pavilón, ktorý zbytočne zbúrali v 60-tych rokoch 20.
storočia. Objekt bol asanovaný v roku 1976 a na jeho mieste postavený nový
objekt s vnútroblokovým detským parkom.
Batthyányho palác (18 stor. - 60-roky 20 stor.), Kozia ul.
Významnou historickou stavbou na Kozej ulici bol jednoposchodový záhradný
palác grófa Filipa Batthyányiho.
Illesházyho palác (1769 - cca 1970), Hviezdoslavovo námestie
V roku 1769 si dal na západnom konci Promenády postaviť gróf Ján Illésházy
staviteľom Matejom Walchom jednoposchodový rokokový palác, pričom jeho
východná časť zasahovala už do Paulínyho ulice. Až do konca 18. storočia v ňom
bol umiestnený hostinec K zlatej ruži, ktorý sa spomína už v pôvodnom objekte
v roku 1722. Neskôr palác vlastnili barón Sina (1849) a mešťan Sprinzl, pričom
začiatkom 20. storočia si tu zriadil fotoateliér Nándor Streliszky. Palác
celkom zbytočne zbúrali pri stavbe Mosta SNP. Dnes na jeho mieste stojí
vozovka a časť hotela Park Inn.
Apponyiho palác (koniec 18 stor. - 1936), Vajanského nábrežie
cca r. 1900 - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Viera Obuchová, Priemyselná Bratislava
Koncom 18. storočia si gróf Juraj Apponyi postavil okrem paláca na
Radničnej ulici aj sídlo s krásnym výhľadom na Dunaj (približne pri vyústení
dnešnej Múzejnej ulice oproti strojníckej priemyslovke). Portálom v strede sa
cez chodbu prechádzalo do dvora, vozy pravdepodobne prichádzali odzadu z
Tobruckej ulice. Neskôr bol známy aj ako Piattiho a Pálffyho dom. Hlavné
priečelie bolo obrátené k Dunaju, v tupom uhle sa pripájalo východné bočné
krídlo, ktoré sledovalo uličku a smerovalo k dnešnej Štúrovej ulici. Hlavná
budova pozostávala zo strednej dvojposchodovej časti (sedem okenných osí) a
dvoch jednoposchodových bočných častí (štyri okenné osi). Počas regulácie
Dunaja koncom 19. storočia sa prízemie paláca čiastočne ocitlo pod úrovňou
vozovky. Dvojposchodový palác zbúrali bez akejkoľvek dokumentácie, preto sa už
asi nikdy nedozvieme, ako vyzerali jeho interiéry.
Wachtlerov palác (1778 - 1908), Námestie SNP č. 34-35
Na mieste zrušených mestských hradieb si dal v roku 1778 slobodný pán
Jozef Wachtler postaviť Antonom Fischerom rozľahlý klasicistický palác s
nájomnými bytmi. V roku 1795 ho kvôli dlhom musel syn Bernhard predať na
dražbe. Objekt neskôr vlastnili grófi Szapáry a Pallavicini. V roku 1849 tam
dokonca prenocoval cisár František Jozef I. a o štyri roky v ňom umiestnili
poštové riaditeľstvo. Neskôr sa sem nasťahovala i telefónna centrála, pričom
telefónne a telegrafné káble sa zbiehali vo vežičke nad palácom. V roku 1908
ho kvôli nevyhovujúcim priestorom zbúrali a na jeho mieste postavili Poštový
palác (Gyula Pártos, 1909-1912). Zachovalo sa pôvodné zábradlie balkóna, ktoré
staviteľ Alexander Feigler využil ako zábradlie terasy pri vlastnej vile na
Partizánskej 9.
Batthyányho-Pongráczov palác (koniec 18 stor. - 1935), Gorkého a Jesenského ul.
Po postavení Kláštora Notre Dame a „internátnej školy" pre šľachtičné sa
aj okolie kláštora začalo sľubne rozvíjať.Vzniklo tu aj niekoľko šľachtických
domov, najmä v bloku medzi terajšími ulicami Jesenského a Gorkého.
Najvýstavnejší z nich bol palác grófa Batthyányho. Mal štyri krídla okolo
štvorcového nádvoria a dve brány oproti sebe, takže bol prístupný z oboch
paralelných ulíc a to aj kočom. Dedička paláca sa vydala na konci 19. storočia
za grófa Pongrácza.Jej deťom patril trojposchodový klasicistický palác až do
30-tych rokov 20. storočia, keď ho predali poisťovni Moldavia-Generali. Pred
jeho bránou bola zastávka električiek. Poisťovňa Moldavia-Generali kúpila aj
susedný objekt. Oba domy dala zbúrať a na ich mieste vyprojektoval architekt
Alexander Skutecký, nový administratívny a obytný dvojdom.
Neologická synagóga (1893 - 1969), Rybné námestie
Neologická synagóga - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Peter Salner, Mozaika židovskej Bratislavy
Neologická synagóga stála na Rybnom námestí v blízkosti katedrály svätého
Martina. Postavená bola v roku 1893 podľa projektu architekta Dionýza Milcha.
Postavená bola na obdĺžnikovom pôdoryse, obsahovala orientálne motívy a
dekorácie, v interiéri sa nachádzal organ. Západné priečelie bolo v maurskom
štýle, západná fasáda mala dve veže na nárožiach. V strede fasády sa
nachádzalo 5 vchodov, ktoré tvorili maurské oblúky. Veže boli osemboké,
zakončené kopulovými strieškami. Synagóga nebola počas vojny poškodená, pričom
sa plánovalo zriadiť v nej židovské múzeum. Po skončení druhej svetovej vojny
a nástupu komunistickej vlády sa prestala využívať na pôvodne účely a jej
priestory využívala v 60-tych rokoch ako ateliéry a štúdia aj Slovenská
televízia. V súvislosti s výstavbou Nového mosta bola v rokoch 1967 až 1969
postupne zbúraná.
Ortodoxná synagóga (1863 - 1958), Zámocká ul. č. 34
Menej známa ortodoxná synagóga v orientálnom slohu na Zámockej ulici
postavená Ignácom Feiglerom ml. v roku 1863. Pôvodne bola zavŕšená vežou s
cibuľovitou strechou. Veža sa ortodoxným veriacim nepáčila a nahradili ju iným
kubickým útvarom. Pred vchodom do synagógy bol malý dvor od ulice oddelený
liatinovým oplotením. Bola najväčšia a najvýstavnejšia z troch bratislavských
synagóg. Podobne ako synagóga neológov na Rybnom námestí, neunikla svojmu
osudu, zmizla z povrchu zemského a obe sa nedožili ani sto rokov.
Kúpeľná budova na Železnej studienke (1828 - 1970)
Pri dvoch minerálnych prameňoch postavili v roku 1828 honosnú kúpeľnú
budovu nazývanú aj Ferdinandove kúpele. Budova mala 20 miestností. V roku 1844
ju adaptovali na hotel s reštauráciou. Začiatkom 20. storočia postavili za
budovou zasklený drevený pavilón. Budovu v roku 1970 nezmyselne asanovali.
Kúpeľná budova (koniec 18. stor. - 1901), Gorkého ul. č. 4
Budova pôvodných kúpeľov z konca 18. storočia stála až do roku 1901 na
mieste dnešnej budovy Obchodnej a priemyselnej komory. Tá bola postavená v
rokoch 1903-1904 podľa projektu J. Huberta a Milana Michala Harminca.
Lanfranconiho vila (1890 - 198_)
r. 1983, Lanfranconiho vila - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Viera Obuchová, Priemyselná Bratislava
Vila talianskeho stavebného inžiniera Enea Graziosa Lanfranconiho
postavená (resp. prestavaná z pôvodného objektu I. mlyna) v roku 1890 v
blízkosti Botanickej záhrady pri ústí potoka Vydrica. Patril mu aj palác na
Námestí Ľ. Štúra, v ktorom dnes sídli MŽP SR. Vilu asanovali v súvislosti s
výstavbou diaľničného mosta cez Dunaj - Most Lafranconi v r. 1986-1992. Názov
Lafranconi je uvádzaný nesprávne.
Ludwigov palác, nárožie Krížnej a Karadžičovej ul. (1880 - 1944)
cca r. 1910, Ludwigov palác - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Daniel Luther, Z Prešporka do Bratislavy
Ludwigov palác z roku 1880 bol rozľahlý jednoposchodový mestský palác v
neorenesančnom štýle. Gottfried Ludwig bol český podnikateľ, obchodník so
sviňami. V roku 1880 postavil aj parný mlyn, silo na Metodovej ulici je z
rokov 1934-1937. Postavila ho bratislavská firma Kittler a Grazl. Počas druhej
svetovej vojny zasiahlo mlyn aj panský dom bombardovanie. Z pôvodného areálu
Ludwigovho mlyna dodnes stoja len dva objekty: silo a sklad C z roku 1934. Z
paláca sa zachoval iba záhradný pavilón na Karadžičovej ulici.
Kadetská škola, Mýtna, Škovránčia ul. (1869 - 19__)
cca r. 1910, Kadetská škola - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Daniel Luther, Z Prešporka do Bratislavy
Budova cisársko-kráľovskej pechotnej kadetskej školy z 1869 stála na nároží Mýtnej a
Kopáčskej ulice.
budova s lekárňou (1___ - 19__)
budova kasína, Nobelova č. 32 (1913 - 1980)
r. 1979 ešte v pôvodnej podobe a r. 1983 už po prestavbe, Kasíno v Dynamitke - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Viera Obuchová, Priemyselná Bratislava
Nachádza sa na východnej strane obytných domov novej robotníckej kolónie
Dynamitky z roku 1913. Nachádza sa v ňom zrkadlová sála, ktorá je zapísaná v
Ústrednom zozname pamiatkového fondu. Vonkajšiu fasádu zmenili na nepoznanie.
V budove sídlil úrad práce BA III., aktuálne muzikus. sk
Evanjelický cintorín, Račianske mýto (1778 - 1958)
Rímskokatolícky cintorín, Račianske mýto (1781 - 1960)
cca r. 1955, rímskokatolícky blumentálsky cintorín - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, T. Ortvay, Ulice a námestia Bratislavy-Nové Mesto
cca r. 1958, evanjelický blumentálsky cintorín - zdroj: Karol Kállay
Evanjelický cintorín z roku 1778 lemoval ľavú časť Račianskej ulice, s
kaplnkou a márnicou na severnej strane. Pred vchodom bolo benzínové čerpadlo.
Gaštanová alej zostala uchovaná dodnes. Väčší rímskokatolícky cintorín z roku
1781 bol orientovaný pozdĺž Smrečianskej ulice. Aj k tomuto cintorínu patrila
kaplnka. Stála pri vchode a nechal ju postaviť veľkoobchodník s vínom
Palugyay. Vzhľadom na riešenie situácie na frekventovanom dopravnom uzle
museli oba cintoríny na prelome 60-tych rokov 20. storočia ustúpiť. Telá boli
exhumované. Napriek snahám sa nepodarilo zachrániť ani jednu z kaplniek. Na
orientačnom pláne Bratislavy z roku 1960 je rímskokatolícky cintorín ešte
zakreslený, evanjelický už nie.
Mestská plynáreň (1856 - 1940), Námestie Slobody
cca r. 1905, dvor starej mestskej plynárne - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, T. Ortvay, Ulice a námestia Bratislavy-Nové Mesto
r. 1937, zdroj: Viliam Malík
Na základe zmluvy mesta s rakúskou plynárenskou spoločnosťou sa začala v
roku 1855 výstavba plynárne v priestore dnes už neexistujúcich ulíc - Jánskej,
Valónskej a Námestia Slobody. Bola druhým priemyselným podnikom v meste. Bola
daná do prevádzky v roku 1856 – na uliciach a verejných miestnostiach sa
prvýkrát rozsvietili plynové plamene 19. marca spomínaného roku, čím
Bratislava predbehla aj Budapešť, kde sa plyn začal používať koncom roku 1856.
V roku 1894 boli postavené dva nové plynojemy s obsahom 3000 m3. Svojmu účelu
slúžila až do roku 1935. V tom istom roku bol položený základný kameň novej
plynárne na Mlynských Nivoch.
Mestská elektráreň (1901 - 1944), Čulenova ul.
cca r. 1905 - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Viera Obuchová, Priemyselná Bratislava
Mestskú elektráreň postavili na Čulenovej ulici v roku 1901. V popredí
fotografie je pomerne veľká prízemná budova s vysokými oknami poloblúkovite
ukončenými, pred touto budovou bola parková úprava, v areáli sa nachádzali
ďalšie prízemné ale aj poschodové budovy. Areál bol zničený anglo-americkým
bombardovaním v roku 1944.
Siemens - Danubius-Electric, Račianska ul. (1903 - 2008), Račianska ul.
Továreň Siemens - Schuckert z roku 1903 pozostávala zo siedmich budov,
vrátene kotolne a elektrárne. Bola vybudovaná ako pobočka Schuckertových
závodov v Budapešti. Hlavná brána bola z Račianskej ulice. Po znárodnení sa
podnik v roku 1950 premenoval na BEZ. Výstavbou nového závodu na Rybničnej
ulici sa výroba odsunula z centra mesta. Začiatkom roku 1995 bol historický
areál sprivatizovaný a fungoval ako Danubius Elektrik do roku 2000. V roku
2008 bol celý areál Siemens hanebne asanovaný, bez možnosti premeny využitia
industriálnej architektúry.
Vozovňa DPMB (1913 - 1975), Pribinova ul.
cca r. 1915 - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Viera Obuchová, Priemyselná Bratislava
cca r. 1980, strojovňa v areáli remízy - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Viera Obuchová, Priemyselná Bratislava
Výstavbu remízy pre potreby dopravného podniku zrealizovala firma Pittel a
Brausewetter v roku 1913. Pôvodné budovy remízy podľa projektu Alexandra
Feiglera z roku 1895 zničil požiar. Svojmu účelu slúžila až do roku 1973, kedy
bola daná do prevádzky vozovňa Krasňany. Budovu vozovne zbúrali v roku 1975,
no niektoré ďalšie stavby z areálu boli asanované až v súvislosti s výstavbou
OC Eurovea (prvá parná elektráreň - neskôr meniareň v r. 2003, administratívna
budova - divadlo STOKA v r. 2006). Je len na škodu, že areál nebol využitý ako
technicko-dokumentačné múzeum pripomínajúce počiatky mestskej hromadnej
dopravy v Bratislave.
Pivovar Stein (1871 - 2014), Krížna ul.
zač. 20 stor., komplex pivovaru bratov Steinovcov - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Viera Obuchová, Priemyselná Bratislava
Vznikol v rokoch 1871-1876 v priestore ulíc Blumentálska, Legionárska a
Bernolákova. Autormi projektu boli Ignác Feigler ml. a Karol Feigler na
rozlohe 10 000 m2. Vstup do areálu sa nacházal z Blumentálskej ulice. V rokoch
1934-1935 a 1941 sa mnohé objekty prebudovali. V roku 1944 bola postavená
budova novej kvasiarne s charakteristickou kupolou, ktorá je z povojnovej
siluety pivovaru najznámejšia a ako jediný objekt pivovaru ostal zachovaný.
Pri nálete 2. apríla 1945 zasiahlo areál pivovaru cca 30 bômb, ktoré úplne
zničili objekty pivovaru stojace na Blumentálskej ulici. V rokoch 1967-1973
prešiel rozsiahlou rekonštrukciou, po ktorej sa zaradil k trom najväčším
pivovarom v ČSSR. Výroba v pivovare Stein sa ukončila v decembri 2007. Areál
kúpilo luxemburské konzorcium Orco, ktoré ho chcelo prestavať na multifunkčný
komplex, no po požiaroch ostali plány len na papieri. V roku 2013 vydražil
pivovar fínsky investor - firma YIT Reding a postaví na jeho mieste
administratívno-obytný komplex New Stein. V roku 2014 prebehli búracie práce.
V zachovanej budove kvasiarne plánuje investor pivovarnícku galériu.
Mestský pivovar (1772 - 1969), Rybné námestie č. 3
r. 1928 - zdroj: foto Josef Hofer, AMB
Mestský pivovar postavil v roku 1772 na Rybnom námestí prešporský
architekt Franz Römisch. Išlo o jednoposchodovú klasicistickú 11-osovú budovu
nepravidelného obdĺžnikového pôdorysu s dvorom uprostred. V tympanóne bol
umiestnený mestský znak. Vo východnej časti objektu bola zo strany ulice
predsadená drevená krytá Pivovarská reštaurácia. Objekt zbúrali v roku 1969
kvôli výstavbe mosta SNP.
Tabaková továreň (1853 - 2010), Radlinského č. 45-51 a Mýtna č. 42-44
Uhorská kráľovská tabaková továreň z roku 1853 patrila k najstarším
priemyselným podnikom mesta. Výrobnú časť továrne tvoril komplex
jednoposchodových, čiastočne podpivničených objektov vytvárajúcich
lichobežníkový pôdorys s dvoma dvormi. Trakt z Radlinského ulice dlhý 100
metrov mal fasádu s 30 oknami, na prízemí s jedným vstupom a okná ukončené
miernym poloblúkom, na ktoré nadväzovalo krátke jednotraktové krídlo severné.
Už koncom 80. rokov 19. storočia zvýšený dopyt po tabakových výrobkoch vyvolal
potrebu továreň rozšíriť. Došlo k najrozsiahlejšej stavebnej etape, ktorá k
severnému krídlu pristavala nové, v skladbe areálu stredné krídlo, na ktoré sa
na juhu na obe strany napojili ďalšie dve kratšie krídla a na severnom konci
jedno krátke krídlo smerované na západ. K týmto výrobným priestorom sa zo
strany Mýtnej ulice, ktorá bola na to konto dokonca zúžená, pristavali
prízemné krídla s dielenským a skladovým zázemím. Vznikol tak veľký areál s
dvoma vnútornými nádvoriami a prepojenými prejazdom v strednom krídle. Tento
areál ostal skoro v plnom rozsahu zachovaný až do začiatku 21. storočia. Areál
prešiel modernizáciou koncom 30. - začiatkom 40. rokov 20. storočia. Boli
osadené nové výťahy v továrni, vymenená bola veľká väčšina okenných a dverných
výplní vo všetkých krídlach továrne. Hala na poschodí južného krídla bola
čiastočne prestavaná na menšie priestory. Radikálna zmena sa prejavila na
všetkých fasádach továrenských budov, ktoré dostali strohý funkcionalistický
charakter, docielený hladkou brizolitovou omietkou sivého tónu s tmavočerveným,
mierne predstupujúcim soklom. Zo starších prvkov východnej fasády ostali
zachované iba odrazníky prejazdu. Zároveň sa začala postupná likvidácia
prízemných krídiel zo strany Mýtnej ulice, ktoré boli nahradzované
modernejšími, tiež prízemnými dielenskými priestormi. Po druhej svetovej vojne
došlo k zmene funkčnej náplne areálu, ktorý sa stal súčasťou štátneho podniku
Tesla. Prvé náznaky definitívneho zániku tabakovej továrne bolo možné badať v
90. rokoch minulého storočia, po odchode Tesly z areálu. Jeho rozľahlé
priestory spustli a po niekoľkých krátkodobých pokusoch o využitie aspoň
miestností na prízemí južného krídla zo strany Radlinského ulice sa továreň i
sklad stali eldorádom bezdomovcov. Areál sa postupne zmenil na ruinu.
Rozľahlosť parciel a atraktívna poloha v rámci mesta nemohla ujsť pozornosti
silných investorov, pričom továreň sa stala nežiaducou prekážkou a v roku 2007
v nej bol úmyselne založený požiar. Napriek tomu, že objekt skladu bol vedený
v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (paradoxne továreň pamiatkou nebola) a
že celý areál sa nachádza na území pamiatkovej zóny, začali diskusie o jeho
nahradení novým polyfunkčným komplexom. Posledné objekty zbúral pred pár rokmi
ešte predošlý majiteľ, spoločnosť z portfólia podnikateľského tandemu
Krajňák-Kamarás z košického HS Development. Osud tejto industriálnej
pamätihodnosti je spečaťený budovaním komplexu "Nová Mýtna" developerskou
spoločnosťou Corwin Capital. K továrni patrí administratívna budova na
Radlinského č. 51 z roku 1908, ktorá je kultúrnou pamiatkou a ostala
zachovaná.
Walterkirschnerova kolónia (1873 - 198_), Radlinského ul. - Vazovova ul.
cca r. 1930, časť obytného komplexu z Vazovovej ulice - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, Viera Obuchová, Priemyselná Bratislava
cca r. 1960, Radlinského ulica smerom k Račianskemu mýtu - zdroj: vydavateľstvo Marenčin, T. Ortvay, Ulice a námestia Bratislavy-Nové Mesto
Vznikla v roku 1873 prestavbou pôvodných kasární na byty pre robotníkov.
Je považovaná za prvú robotnícku kolóniu v meste. Tieto objekty tvorili
rozsiahly komplex medzi ulicami Radlinského, Vazovova a Blumentálska až do
80-rokov 20. storočia, kedy boli zbúrané. Išlo o dlhú jednoposchodovú budovu s
jednoduchou fasádou. Vo dvore sa nachádzalo šesť pavlačových domov s
oblúkovitými vchodmi, drevenými točitými schodiskami a dreveným zábradlím.
Železničná stanica Nivy (1882 - 1984), Karadžičova ul.
zač. 20 storočia, budova stanice s električkou
r. 1983, spečatený osud železničnej stanice Bratislava-Nivy - zdroj: archív MDC
Staničná budova Bratislava - Nové Mesto z roku 1882 stála na Karadžičovej
ulici oproti Ondrejskému cintorínu. Koľaje sem pricházali z Petržalky a popri
Steinovom pivovare prechádzali na železničnú stanicu Filiálka. V rokoch 1898
až 1927 sem premávali aj električky. V roku 1959 ju premenovali na Bratislava
- Nivy. Budovu stanice zbúrali v roku 1984 pri stavebných úpravách pre
predpokladanú rýchlodráhu.
